Náš čestný člen, ktorý vybojoval zlato na XV. olympijských hrách v Helsinkách v roku 1952,

Ján Zachara


 

Ján Zachara s fotografiou z olympijády v Helsinkách v roku 1952.
Foto: Martin Kukučka

   Ján Zachara v roku 1952 na olympijských hrách v Helsinkách získal zlatú medailu v kategórii do 57 kg. O štyri roky neskôr sa v Melbourne prebojoval do olympijského štvrťfinále. Je dvojnásobným majstrom Slovenska a v ďalšom priebehu kariéry získal aj štyri tituly československého šampióna. "Každý, kto sa zúčastní na olympiáde, si z nej odnesie pekné spomienky a je jedno, či prehral, alebo vyhral. Olympiáda je výnimočné podujatie, ktoré príde iba raz za štyri roky a nemôže sa na nej zúčastniť každý. Pre každého bol sen dostať sa tam. Mne sa o finále ani nesnívalo, ale nakoniec sa to podarilo. Po svadbe to bol môj druhý najväčší životný úspech," zdôraznil Zachara nedávno pre TASR.  
   V jeho časoch malo zlato síce veľkú spoločenskú hodnotu, ale materiálne si príliš nepolepšil. "Nemôžeme sa prirovnávať dnešným športovcom. V čase, keď som vyhral olympijské zlato, som bol vojakom základnej služby a za odmenu ma povýšili na podporučíka. Okrem toho som dostal tri metre látky, hodinky, ktoré mám a sú stále funkčné. V textilnom závode, kde som pracoval, sa navyše urobila zbierka. Musel som však doniesť potvrdenie, čo som si za to kúpil. Bolo to presne 10.500 korún, ku ktorým som doložil 3700 a kúpil si sekretár. Vtedy ešte neexistovali ucelené obývačky či spálne. Dostal som tiež 12 zväzkov Stalinových spisov, ktoré už predtým niekto študoval, lebo som v nich našiel podčiarknuté state. Že by som niekedy ťažil z titulu, to v živote nikdy. Neľutujem to však. Moje celoživotné krédo je - ľudská sláva, poľná tráva."
   Zachara sleduje aj súčasný box, ale nie celkom sa mu páči. Podľa neho to, čo sa v ringu niekedy odohráva, má od športu ďaleko: "Box by mal byť šerm päsťami, založený na rýchlom myslení športovca. Dnes sa však box uberá tým smerom, aby jeden zo súperov skončil na zemi. Tak ako Dávid porazil Goliáša, v boxe je možné spraviť to isté, treba však pritom rozmýšľať. Podotýkam, že box je jeden z najjemnejších športov, lebo ten jediný sa robí v rukavičkách."
   Podľa Zacharu je najlepším boxerom všetkých čias Muhammad Ali: "Mal som ho možnosť vidieť a bol to boxer, ktorému to myslelo. Bol ako baletka na nohách, pochopiteľne ešte aj s tým silným úderom. Mojím vzorom však bol už nebohý Julko Torma, ktorý mal vrodený postreh. Ruky mohol nosiť, ako sa hovorí, na bruchu. Dokázal skvele predvídať."

Zdroj: Slovenský olympijský výbor


 

 


 

Zo života Janka Zacharu

Janko Zachara
...budem boxovať, budem boxovať...

Takto nejako to znie v knihe Ruda Morica „Majster pästiarskych rukavíc“, venovanej nášmu olympijskému víťazovi z Helsínk z roku 1952 Jankovi Zacharovi.

    Vo vlasoch striebro, ale v srdci zlato. Taký je náš Ján Zachara olympijský víťaz, ktorý v roku 2008 oslávil svoje 80. narodeniny.
    Dnes už postriebrené a preriednuté vlasy nepripomínajú jeho niekdajšiu hustú neposlušnú šticu. Ani súperom v ringu už nehrozia údery jeho šikovných rúk. Boxerské rukavice už roky visia na stene bytu posiatej diplomami i vlajkami a obloženej trofejami.
    Film života, letiaci pred zrakom jubilanta, to nie sú iba duely medzi dvanástimi povrazmi a cesty do sveta za nimi. Na počiatku bolo chudobné detstvo, mladícke roky vo vojnovej atmosfére a po nich neskrotná radosť zo športovania v slobode. Kdesi tam pramení jeho úcta k poctivej práci a k človeku, nech by ním bol aj najväčší súper.
    Z rodnej Kubry sa ako prvé vynárajú začiatky vo futbalovej bránke. Až po tom, čo mu v Trenčíne počas učňovských rokov v Tiberghienke učaroval box, objavujú sa v pomyselnom filme sekvencie zo sokolovne na Sihoti, kde pod vedením trénerov Podhradského a Kamenického dostal jeho kumšt pevné základy. Skutočného súpera z neho urobil Július Torma, vtedy veľký pojem vo svete boxu. Prvý majstrovský titul spolu s ním dosiahol v družstve Baťovian v štyridsiatom ôsmom - v roku Tormovho olympijského triumfu.
    Potom dostáva dej náboj a spád. Ledva sa vyrovnal so sklamaním, že ho na poslednú chvíľu vyškrtli z olympijskej nominácie do Londýna 1948, prichádza skrivodlivý rozhodcovský verdikt a prehra na majstrovstvách Európy 1948 v Oslo. Na vojenčine v STK Praha pod „velením“ Tormu a tiež Hoyerovej škole vybrúsil svoje majstrovstvo tak, že nominácia na OH 1952 mu už neušla.
    Päť víťazných duelov v helsinskej Messuhali vynieslo Jána Zacharu na najvyšší stupienok piedestálu a k životnému úspechu - po finálovom triumfe nad Talianom Sergiom Caprarim ho dekorovali za olympijského víťaza najpočetnejšie obsadenej, pérovej kategórie do 57 kg.

    V okienkach filmu sa žiarivo mihocú mnohé ďalšie súboje: dovedna ich vybojoval 430 a po 365 z nich dvíhali ringoví rozhodcovia Zacharovu ruku na znak víťazstva. Aj väčšina z 58 reprezentačných štartov mala víťazný koniec.
    Po skončení pätnásťročnej športovej dráhy sa usadil v Novej Dubnici, kde postavil dom. Popri práci si štúdiom zvýšil kvalifikáciu a stal sa odborníkom v metalurgii - dlhé roky bol hlavným majstrom pri odlievaní v oceliarni dubnických ZŤS. Štyri desiatky rokov vernosti svojej práci i fabrike.
    Na šport však nezanevrel, to najlepšie odovzdával ako tréner. Jeho školou prešli stovky adeptov, z ktorých vyrástli desiatky reprezentantov. Spolu s Rudolfom Gondášom doviedol tím Dubnice k majstrovským titulom v rokoch 1969, 1971 a 1972. Neskôr sa v Dubnici a v Trenčíne venoval práci s mládežou, v čom pokračuje aj v dôchodcovskom veku. Žiaľ po posledných udalostiach, ktorých vrcholom bolo veľké sklamanie Janko Zachara ani Dušan Bučko v Dubnici už nepôsobia.
    „Teraz, na konci môjho športového života, omladina dubnického boxu predo mnou a trénerom Dušanom Bučkom, zamkla telocvičňu a vymenila zámok, čím nám dala najavo, že tam nepatríme,zdôraznil Janko Zachara.

    Zachara bol veľký technik, nie bitkár. Zápasy nerozhodoval silou úderov, ale rýchlosťou, technickým a taktickým umením. Navidomoči veľký Tormov žiak. Navyše veľký poctivec. V tréningovom procese, ale aj na besedách kládol mladým na srdce potrebu poctivého prístupu v každej chvíli a situácii. Sám bol príkladom v športe aj v živote.
    Právom mu v roku 1991 udelil Čs. cenu fair play a opodstatnene si z Paríža ako prvý Slovák doviezol blahoprajný list UNESCO za celoživotné pôsobenie. Napokon v roku 1996 ho Medzinárodný olympijský výbor vyznamenal Olympijským radom.
   
Vo vlasoch striebro, ale v srdci zlato, taký je Ján Zachara, olympijský víťaz a pýcha slovenského športu. „Jeden z najjemnejších športov je box, pretože sa hrá v rukavičkách“ - hovorí s úsmevom a so závideniahodnou vitalitou v tele aj v duši olympijský víťaz v boxe Ján Zachara.

 


 

 


Julo Torma mi radil: „Udri a ujdi!“.

Občas sa mi to podarilo, ale keď Talian udrel, akoby na mňa barak spadol.

Zhovárame sa so športovou legendou, olympijským víťazom z Helsínk 1952 boxerom Jánom Zacharom.

Ste najstarší žijúci slovenský olympijský víťaz. V roku 1952 ste v Helsinkách získali zlato. Možno mnohí nevedia, že svedomite ste sa pripravovali už na londýnsku olympiádu, ktorá bola o štyri roky skôr. Napokon ste na ňu neodcestovali. Prečo?

Neviem. Nik mi to neodôvodnil vtedy, ani neskôr. Formu som mal skvelú. Zdolal som majstra Európy Maďara Borgácsa, vyhral som kvalifikáciu. Vzali mi miery na ušitie olympijského obleku. No do Londýna som nešiel. Môj vynikajúci kamarát a oddielový kolega Július Torma sa však z OH v Londýne vrátil so zlatou medailou. Veľmi som mu ju prial, ale mohli sme tam byť obaja, on mi totiž nekonkuroval, súťažil a zvíťazil v inej hmotnostnej kategórii – do 67 kg. Moje miesto v olympijskej výprave obsadil funkcionár, ktorý spiatočnú letenku ani nepotreboval, lebo emigroval.

O štyri roky v Helsinkách ste však už triumfovali…

A viete, že ani tam som takmer nešiel? V zákulisí sa niektorí funkcionári usilovali prekaziť mi cestu. Julovi Tormovi vďačím, že vydupal aj moju účasť a odmenil som sa všetkým zlatou medailou. „Ak nepôjde Janko, nepôjdem ani ja,“ nasrdil sa Julo. Išli sme obaja. Miery na oblek mi už nemuseli brať, mali ich spred štyroch rokov.

Pamätáte si súboje, mená súperov, celú tú olympijskú atmosféru v ringu?

Vyhral som päť súbojov: porazil som Švéda Akeho Wärnströma, Juhokórejčana Su Beyong-rana, Maďara Jánosa Erdeiho, Juhoafričana Johna Leischinga a napokon vo finále Taliana Sergia Caprariho. Väčšie obavy som mal z Maďara, ktorý mi v roku 1949 nadelil výprask, práve preto ma asi podcenil. Nuž, a najobávanejšie bolo finále, Julo Torma mi radil: „Udri a ujdi!“. Občas sa mi to podarilo, ale keď Talian udrel, akoby na mňa barak spadol. Do poslednej chvíle som nevedel, kto vyhrá, vôbec to nebolo jednoznačné. Keď mi rozhodca dvihol ruku, vrútilo sa do ringu celé naše družstvo basketbalistov.

Zrejme vás od radosti nosili na ramenách. Aké pocity to boli? A ako si spomínate na tie chvíle s odstupom 62 rokov?

Bol to ošiaľ, radosť, nevedel som sa spamätať. To, čo vtedy písali v tlači, že som myslel na rodinu, na vlajku, na vlasť, to nebola pravda. Vlastne som nemyslel na nič. Očarený som bol aj z Helsínk, nielen z bielych nocí, ale aj z čistoty, či napríklad z toho, že ak niekto nechal bicykel na ulici, tam ho aj našiel… Dva-tri dni mi trvalo, kým som si uvedomil, čo som získal. No, toľko bolo ešte do konca olympiády. Návrat do Prahy bol triumfálny, veď zlaté medaily získali aj manželia Zátopkovci. Ignoroval ma však podpredseda vlády Zdeněk Fierlinger. Moje meno totiž medzi zlatými medailistami ani nespomenul. S odstupom času to vnímam tak, že zle prečítal, čo mu na papier pripravili, alebo mu to chybne napísali. Vtedy sa mi však ani nechcelo vliezť do zlatého autobusu na slávnostný sprievod Prahou. No napokon som nastúpil.

Keďže ste boli jediný zlatý víťaz zo Slovenska, doma si vás zrejme viac uctili.

Žiadne veľké ovácie neboli. Dostal som hodinky, rádio, kožený kabát, od skupiny mladých zasa 13 dielov Stalinových spisov. Vyhodil som ich, samozrejme, hneď do koša. Mal som a stále mám krédo: ľudská sláva, poľná tráva, ktoré mi stále vychádza.

V dobrej športovej forme ste sa stali členom československej olympijskej výpravy na Hrách XVI. olympiády v Melbourne. Skončili ste tam vo štvrťfinále. Mrzelo vás to?

Nuž, úspech z Helsínk som nezopakoval, mám však nezabudnuteľné spomienky na Austráliu. Objavil ma tam kamarát, emigrant, tak ma povozil po Melbourne. Kúpil som aj darčeky: manželke látku na šaty, vlnu na pletenie a sebe monokel a 3 metre látky na oblek ako darček k 5. miestu. Dobrodružná bola cesta tam aj späť: dlhý, únavný let lietadlom do Melbourne – až šesťkrát sme prestupovali. A návrat loďou do Vladivostoku. V poslednej chvíli nám zrušili let domov, nalodili sme sa spolu so sovietskou výpravou na loď Gruzia (volali sme ju Hruzia), nás bolo 33 v podpalubí spolu s autobusmi. Tam sme clivo oslávili aj Vianoce. Vo Vladivostoku nás privítala poriadna zima a my sme mali len letné oblečenie. Potom sme cestovali do Moskvy ďalších desať dní transibírskym expresom, kde sme konečne opäť nastúpili do lietadla, smer Praha. Do Melbourne sme odleteli 1. novembra 1956, domov sme vrátili 10. januára 1957.

Časť svojho aktívneho športového života ste prežili v Prahe, ale záver kariéry na Slovensku, v Dubnici nad Váhom.

Boxovať som začal ako 16-ročný v Slovene Trenčín, neskôr za ŠK Baťovany, čo sú dnešné Partizánske. Vyučil som sa za strojného zámočníka. Ako takmer 18-ročný som zvíťazil spolu so Segalovičom zo ZSSR vzájomný súboj sa totiž skončil remízou v Prahe na I. všeslovanských majstrovstvách. V Baťovanoch som boxersky vyrastal pod dohľadom Jula Tormu. V roku 1950 som narukoval na základnú vojenskú službu do Prahy, zaradili ma do armádneho oddielu ATK Praha. Keď som ukončil aktívne boxovanie, ťahalo ma to domov na Slovensko. Potreboval som opäť byt, prácu, možnosti trénovať mladých. Ponuku som dostal z Dubnice. Napriek tomu, že som bol bývalý olympionik, vrcholový športovec a reprezentant, nemal som žiadne výhody na pracovisku. Pracoval som v hutníckej fabrike ZVS: oceliarni, pri liacej jame. Tam som odrobil bez ôsmich mesiacov 30 rokov.

Známe je, že ste zo 435 oficiálnych zápasov vyhrali 365. Stihli ste to v podstate rýchle, za takých dvanásť rokov.

Áno, kariéru som ukončil v júni 1959 ako 31-ročný. Po poslednom prehratom zápase na majstrovstvách Európy som sa nemilosrdne rozhodol skončiť aktívne boxovanie. Nikdy nemožno podceniť súpera. Hosťoval som totiž za Svit, nastúpil som do ringu proti súperovi Halalovi z Karlových Varov, podcenil som ho, čo bolo osudné, zápas som prehral k. o. Tak som ukončil kariéru… Ale nesúťažne som aj neskôr boxoval. Dnes sú to exhibície, vtedy to boli nesúťažné súboje. Zostal som však trénerom, dubnických pästiarov – družstvo mužov Spartaka SMZ Dubnica – som priviedol k trom titulom majstra ČSSR. Mám radosť aj z mladších adeptov boxu, ktorým som aj ja vštepoval zásady boxerskej abecedy: z Mládka, Morávka, Bučka, ten je už tréner.

Čo teda vštepujete na tréningoch svojim zverencom?

Moje skúsenosti. Spôsob boja, nemusí vždy víťaziť sila a väčšia hmotnosť. Dôležitá je obratnosť, rýchlosť, technika, ľahkosť nôh, to som napokon musel aj ja praktizovať, keďže som nechcel prehrávať. Ale každý pästiar je iný, aj moji zverenci. Každý musí v čomsi inom pritvrdiť a nič neodflákať. Na tréningoch, samozrejme, v športovom výstroji musím predviesť, čo od nich vyžadujem. A aby som to zvládal, sám každodenne športujem, halu pred tréningom 2-3 razy obehnem, denne 15 minút bicyklujem na stacionárnom bicykli, zahrám si aj futbal, cudzia mi nie ani gymnastika. Nechýba chôdza, ani rýchla a sto schodov hore i dolu na cintoríne, kam každý deň zájdem k hrobu manželky. A nikdy som nefajčil.

Postihlo vás niekedy počas aktívnej kariéry nejaké vážne ochorenie, prípadne úraz?

Nie nikdy. Boli sme odolnejší ako terajší športovci. Pracovali sme aj fyzicky, ja napríklad v hutách, ale nosil som v zime z hôr aj drevo a šišky, na kúrenie, v lete som pomáhal Bulharom so zeleninou. Ak niečo zabolelo, premohol som to silou vôle.

Zaradili ste sa na deviatej pozícii medzi desiatich najúspešnejších športovcov dvadsiateho storočia. Spoznávajú vás ľudia?

Nikdy som si nepotrpel na sláve a ováciách. Snažím sa žiť skromne a rozdávať zo svojich skúseností. Susedia ma poznajú, ale o boxe nediskutujeme. Radšej zájdem medzi mladých aj so zlatou olympijskou medailou na besedy a zdôrazňujem im potmehúdsky, že box je jemný šport, „robí“ sa totiž v rukavičkách. A nie som ani v kontakte s nikým zo súčasných profesionálnych boxerov. Ja som bol amatér, oni boxujú pre peniaze. Teší ma napríklad, že som ukončil učňovskú priemyslovku s maturitou, že som dokázal fyzickou prácou zabezpečiť rodinu – manželku, syna a dcéru. A najväčším relaxom večer pre mňa je televízna obrazovka: správy, športové spravodajstvo a nejaký film s dobrým koncom, napríklad Stevena Seagala mám rád.

Autor: Klára Grosmannová


 

 




Ján Zachara

Infoblok

  • narodil sa 27. augusta 1928 v obci Kubra, dnes mestská časť Trenčína, žije v Novej Dubnici
  • hmotnosť 57 kilogramov, výška 168 centimetrov
  • majster Slovenska v mušej váhe v roku 1946
  • víťaz Všeslovanských majstrovstiev v Prahe v roku 1946
  • 2x majster Slovenska v rokoch 1947 - 1948
  • 4x majster Československa v rokoch 1951, 1954 - 1956
  • olympijský víťaz na XV. OH 1952 v Helsinkách vo Fínsku
  • štvrťfinalista na XVI. OH 1956 v Melbourne v Austrálii
  • organizácia UNESCO mu udelila titul Rytier fair play
  • zaslúžilý majster športu
  • čestný občan Novej Dubnice, Dubnice nad Váhom a Partizánskeho

 

Zlatá za život

 

imageKniha venovaná Jánovi Zacharovi.

Autor Marián Šimo

 

Je to životný príbeh najstaršieho žijúceho slovenského olympijského víťaza a medailistu, pästiara Jána Zacharu, ktorý si na OH 1952 v Helsinkách vybojoval zlatú medailu v hmotnostnej kategórii do 57 kg.

Knihu si môžete prečítať  tu 

 

 

 


 

Boxer Ján Zachara ukazuje strieborné olympijské kruhy za zásluhy.
Foto: Martin Kukučka


Olympijský víťaz Ján Zachara v roku 1952 v Helsinkách.
Reprofoto: Martin Kukučka


Ján Zachara so zlatou medailou z olympiády v Helsinkách.
Foto: Martin Kukučka


Zlatá medaila pre boxera z olympiády v Helsinkách.
Foto: Martin Kukučka


Ján Zachara s fotografiou z dobovej tlače.
Foto: Martin Kukučka


Ján Zachara so svojím odchovancom a nasledovníkom Dušanom Bučkom.
Foto: Martin Kukučka


Ján Zachara so svojím odchovancom a nasledovníkom Dušanom Bučkom.
Foto: Martin Kukučka


Ocenenia pre legendárneho boxeristu Jána Zachara.
Foto: Martin Kukučka


Ocenenia pre legendárneho boxeristu Jána Zachara.
Foto: Martin Kukučka


Ján Zachara triumfoval na letnej olympiáde v roku 1952 v Helsinkách.
Foto: Martin Kukučka


Boxer Ján Zachara v rokoch najväčšej slávy.
Reprofoto: Martin Kukučka


Ján Zachara triumfoval na letnej olympiáde v roku 1952 v Helsinkách.
Reprofoto: Martin Kukučka


Boxer Ján Zachara v rokoch najväčšej slávy.
Reprofoto: Martin Kukučka


Boxer Ján Zachara v rokoch najväčšej slávy.
Reprofoto: Martin Kukučka


Ján Zachara s manželkou Annou a dcérou Mariannou.
Reprofoto: Tony Štefunko


Ján Zachara na stupni víťazov na letnej olympiáde v Helsinkách.
Reprofoto: Tony Štefunko


TOPlist